Len poznámka na okraj. Spôsob prezentácie druhého piliera predkladá ľuďom tézu, že sú to ich peniaze, že ich majú pod kontrolou a že na ne majú plný nárok.

Malé zamyslenie: naozaj sú to len a len moje peniaze? Naozaj už neplatí rozprávka o troch grošoch? Zmena financovania dôchodkového zabezpečenia odklonom od priebežného spôsobu má za následok zníženie príjmov sociálnej poisťovne. Táto ale musí plniť svoje záväzky voči súčasným starobným dôchodcom, pričom má na to k dispozícii menej prostriedkov, pretože časť sociálneho poistenia ide na účet DSS. Z toho rezultujú všemožné deficity sociálnej poisťovne (nechajme teraz bokom nehospodárne nakladanie s prostriedkami v rámci sociálnej poisťovne, rôzne softvéry, hardvéry, prenájmy etc; všetci vieme, ako to chodí, žiaľ...). Štát bude musieť nejako tieto deficity kompenzovať. Šetrením v rámci vyplácania starobných dôchodkov to nepôjde, ak nechceme nechať dôchodcov hladovať.

Druhý pilier je samozrejme dobrá myšlienka. Mal by ale byť:
- plne dobrovoľný,
- ako doplnok k priebežnému dôchodkovému systému (samozrejme, ak si bude človek platiť vysoké príspevky, bude to naopak),
- riešený úplne mimo štátu, plne na privátnej báze.

Ešte raz na okraj - som SZČO, ktorá sa pravidelne ročuľuje nad platbami do sociálnej poisťovne. Zároveň ale uznávam, že ako indivídum mám zodpovednosť za dodržanie spoločenskej dohody, ktorá hovorí, že "mladí pracujú na starých". Obzvášť, ak dnešní dôchodcovia majú len veľmi obmedzené možnsti, ako ovplyvniť svoju životnú situáciu.

Len moja dva eurocenty, či ako sa to hovorí

Prajem peknú nedeľu.